Zachráňme si dôchodky, kto môžte
Menu Obsah
 
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)
 CEPTA - Centrum pre trvaloudržateľné alternatívy
Domov Duchovný rozvoj Univerzita života Spoločnosť Zachráňme si dôchodky, kto môžte
Zachráňme si dôchodky, kto môžte PDF Tlačiť E-mail
Napísal Milan Rusko   
Zachráňme si dôchodky, kto môžte.
 
Na uliciach je ďalšia podpisová petícia za záchranu našich peňazí. Samozrejme zachraňovať treba, ku každej záchrane aj ja sa hlásim vrelo, ako česť káže správnemu rytierovi. Len sa pozrime na zuby tomu, čo to vlastne zachraňujeme, aby sme náhodou nezachraňovali draka pred princeznou, lebo to by sme vpravde boli antirytieri...
 
Rozprávka "O troch grošoch" a princíp dôchodkovej deformy
To poznáte: Človek zarába tri groše, ale len z jedného žije. Prečo? Lebo jeden dáva otcovi, pretože je starý a druhý dáva synovi, pretože je príliš mladý. A tak všetci majú z čoho žiť. Ten groš pre otca, to je vlastne naše dôchodkové poistenie. Je postavené na solidarite, deti sa skladajú na to, aby ich rodičia mali z čoho žiť. A teraz prosím zrušme tento solidárny systém a zaveďme II. pilier - dôchodkové sporenie. Znamená to asi toľko, že groš, ktorý som dával otcovi, nedám jemu, ale uložím si ho do banky na svoj dôchodkovský účet. A čo dostane chudák otec? Aby samozrejme on neprišiel o svoj groš, predám nejakú časť svojho majetku (napríklad plynárne a elektrárne) a z utŕžených peňazí budem otcovi vyplácať jeho groš. Ale komu predám časť majetku? Komu inému, v podstate zase len tej banke. Takže zase všetko funguje ako predtým, akurát že do celého procesu sa zamontovala banka. Nie je tam tá banka akosi navyše? Čo tam robí, keď predtým sa zaobišiel celý systém troch grošov aj bez nej? Ahá, je mi to už jasné, o čom je II. pilier dôchodkov - o tom, aby sa banky zamontovali tam, kde predtým vôbec nechýbali. Teraz banka vlastní časť môjho majetku a ešte aj moje úspory a ja som de fakto jej otrokom. Takže vieme, prečo banky (DSS) tak veľmi na tom II. pilieri lipnú. Dôvodom je nový prefíkaný druh otroctva.
 
Je to samozrejme vec dôvery, komu veríme, či súkromnej banke alebo štátu. Kto verí súkromnej banke, sporí si na dôchodok v nej a o peniaze pre jeho otca nech sa postará štát. Kto verí štátu, odvádza poistné štátu a vie, že to dáva aj vlastnému otcovi. Ak verím súkromnej banke, verím niekomu, kto je veľmi bohatý a mocný, ale nemôžem mu povedať, rob to tak alebo onak, nemôžem ovplyvniť, kto je v bankovej rade. Teda z toho vidieť, že banke veria ľudia nesamostatní, ktorí sa odovzdávajú s dôverou do rúk bohatých a mocných. Nie sú to teda otrocké charaktery? Naopak, ak verím štátu, verím v dobrý výsledok volieb, verím vo vlastnú vládu, v kontrolné orgány štátu, verím vlastnému národu, v podstate tak verím v seba samého a vo svoje okolie. Štátu v princípe zrejme veria tí, ktorí sú samostatní, rovnoprávni a nemajú otrockého ducha. Štátu dôverujú, ale ho aj preverujú. Ak sa vláda zle správa, prejaví sa to v ďalších voľbách alebo v rôznych protestoch. Avšak na voľby v bankovej rade nemám absolútne žiadny vplyv a žiadne protesty mi nepomôžu. Pomôže mi, keď vymením banku za inú? Otrockej závislosti ma to nezbaví. Zostanem závislým na niekom, kto so mnou nie je v rovnoprávnom postavení.
 
Je to samozrejme aj vec demografickej krízy
Čo by som naozaj chcel, je, že by som chcel prispievať svojmu otcovi, aby raz môj syn prispieval mne. Ale strašia ma, že môj syn nebude vládať platiť mi dôchodok, lebo synov bude málo. Ale to je dôvod, aby som bol sebec a nedal svojmu otcovi, len pchal peniaze na vlastný účet? Mám sa nechať ovládnuť strachom a egoizmom?
 
Je to samozrejme aj vec slobody výberu. Prečo mám podporovať byrokratickú štátnu poisťovňu, keď môžem podporiť pružnú a dokonale organizovanú súkromnú banku? Máme teda slobodu výberu? No ja veru nemám. Lebo ak by som si mal sporiť, chcem si sporiť podľa svojho. Chcem svojím sporením podporovať také investície, aké sa mne páčia, nie aké sa páčia banke. To však nemôžem, sloboda výberu investovania mojich peňazí je obmedzená. Ja či chcem, či nechcem, musím prispievať banke alebo štátu, nemám možnosť použiť peniaze slobodne podľa môjho výberu.
 
Sloboda výberu zdravotnej poisťovne
Rovnako je to so zdravotnými poisťovňami. Keď už sloboda výberu poisťovne, tak ja si vyberám poisťovňu aj s nemocnicou, kde sa lieči výlučne bylinkami, dobrým slovom, modlitbou a pôstom a inými prírodnými procedúrami. Je možné si vybrať takúto zdravotnú poisťovňu? Ani nápad! Tak potom kde je sloboda výberu? Je to len klam, ilúzia a reklamný ťah. Ak teda má byť zachovaná sloboda výberu, nesmie byť zdravotné poistenie povinné. Vždy musím dostať slobodu použiť svoje peniaze tak, ako chcem, veď to je predsa sloboda výberu, či nie? Prečo teda súkromné zdravotné poisťovne nebojujú za skutočnú slobodu, za zrušenie povinnosti platenia poistného? Pretože im nejde o slobodu ľudí, ale o akumuláciu a kontrolu peňazí.
 
Povinnosť prispievania
V tej chvíli, keď vznikli súkromné zdravotné poisťovne a súkromný sporiaci pilier dôchodkov, mali byť príspevky do nich dobrovoľné a nepovinné. Keďže príspevky zostali povinné, avšak spravovanie peňazí sa presunulo do súkromných rúk, nedá sa to nazvať inak, než príživníctvo súkromníkov na princípe solidarity. A tiež obmedzovanie slobody ľudí v prospech súkromného kapitálu - diktatúra kapitálu.
 
Záver - uprostred bojiska dejín
Dajte mi kontrolu nad peniazmi a nebude hrať žiadnu úlohu, kto vytvára zákony, povedal Amschel Mayer Rotschild. Aj teraz v prípade boja o súkromné zdravotné poistenie a dôchodkové sporenie ide v skutočnosti len o kontrolu nad peniazmi. Je to boj medzi štátom a súkromnými bankami. Na oboch stranách vidíme zápalistých bojovníkov. Komu patrí víťazstvo? Ak my sami veríme v seba, vo svojich priateľov, potom vlastne vytvárame národ, utvárame vlastný štát a víťazstvo v boji sa prikloní na stranu štátu. Nie toho terajšieho, ale toho, ktorý si sami svojpomocne vytvoríme. Ak však neuveríme v seba, ak nemáme dobré vzťahy s vlastnými susedmi, potom nie sme schopní vytvárať národ, nie sme schopní vytvárať štát, potom jedine musíme spoliehať na ochrannú ruku bohatých a mocných mecenášov v zahraničných bankách. Potom sme vpravde len otroci. A my si budeme môcť len vybrať otroctvo u jedného alebo u druhého mecenáša. A v najhoršom prípade zostane už len mecenáš jeden - vláda a diktatúra s ňou. A to všetko preto, že sme neuverili v seba.
Milan Rusko
 

Najčítanejšie za mesiac

Najčítanejšie za týždeň

Podporili nás a partneri:
Ekopolis IPEN - a toxic free future Pesticide Action Network Europe SAAIC Program cezhraničnej spolupráce Maďarská republika-Slovenská republika Clean Air - Čisté ovzdušie