Menu Obsah
 
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)
 CEPTA - Centrum pre trvaloudržateľné alternatívy
Domov Univerzita života Prečo píšem tieto články?
Prečo píšem tieto články? PDF Tlačiť E-mail
Napísal Milan Rusko   
Prečo píšem tieto články?
 
Priateľu, ktorý čitaš tento článok. Vedz, že som rád, že toto vôbec niekto číta. Boli časy, keď som na duchovnú cestu bol sám ako prst a nebolo nikoho, s kým by som sa mohol aspoň podeliť alebo porozprávať, kto by mi mohol podať pomocnú ruku alebo komu by som mohol pomôcť ja. Život ma naučil, čo znamená "stáť osamotený". A nebolo to preto, žeby som bol neznášanlivý, to vôbec nie. Skôr to bolo preto, že som hľadal skutočnú pravdu a nenechal som sa ľuďmi pomýliť. Preto som nezapadol do žiadneho z jestvujúcich duchovných spoločenstiev, duchovných škôl. Už som sa s tým zmieril, že niet na svete nikoho, kto by chápal a realizoval Cestu pravdy a tak som sa len potuloval sem a tam a nenechal som sa uväzniť tými, ktorí sa tvárili ako učitelia pravdy, no v skutočnosti to boli utláčatelia, sami pomýlení. Keby som žil v inom svete, bol by som už dávno na nejakej duchovnej univerzite, bol by som veľmi horlivým a obetavým žiakom, nielen v štúdiu, ale aj v bežných pracovných povinnostiach a bol by som príkladom pre ďalších študentov. Veď nič iného ma tak nezaujímalo, ako pátrať po podstate života a po všetkých jeho tajomstvách a daroch. A vedel som, že nežiadam veľa, žiadam len to, čo učil aj jeden človek z Nazaretu. Dnes tak veľmi uctievaný, no veľmi, veľmi nepochopený.
 
Poviete si: A odkiaľ ja viem, že práve ja ho chápem správne a iní nie? Ale to ja netvrdím, že len ja vidím pravdu. Ani nikomu nediktujem, čo je pravda. Ja len viem, že pravdu chcem pochopiť a poznať sám v slobodnom hľadaní a nenechám sa uväzniť tými, ktorí mi niečo chcú diktovať a tak ma zotročiť. Neprijímam dogmy, neprijímam obrady, neprijímam stereotypy meditačných techník, prijímam samostatné pochopenie a vlastnú osobnú skúsenosť. A preto v spoločnosti, kde je pravda ukrižovaná, som bol odsúdený na samotu.
 
No aj keď som sa zmieril so svojou samotou, bol som veľmi smutný, lebo som nenachádzal vzťah sebe rovný. Vzťahy s ľuďmi boli pre mňa ako vzťahy so zvieratami. Mal som ich rád, ale neboli to moji seberovní bratia, nerozumel som ich divným záujmom, nechápal som, prečo ich nezaujíma život? Prečo vidia len povrch, ale nehľadajú podstatu šťastia? Prečo sa ulakomujú na nepodstatné veci? A ak niektorí aj hľadajú, prečo spadnú hneď do prvej pasce? Život je o vzťahoch, o prijímaní a dávaní. A keď chýba rovnocenný vzťah, život trpí. Bez kolovania energie rovnocenného prijímania a dávania to nie je život, ale smrť.
 
Keď môj smútok dosiahol svoj vrchol, keď som sa už úplne odovzdal prachu zeme, dostal som spásonosnú myšlienku: Ak tu škola života a pravdy nie je, skús pracovať na tom, aby bola. Skús začať stavať na zelenej lúke úplne z ničoho. Zapáčila sa mi táto myšlienka, toto stavanie z ničoho a našiel som zmysel, pre ktorý sa dá žiť. S nadšením som sa pustil do projektu Hľadanie pravdy, lásky a Boha. Prvý pokus dopadol z pohľadu duchovnej školy úplnou katastrofou, ale ľuďom sa páčil. Pochopil som, že to nebude ľahké, lebo ľudia majú všelijaké mylné predstavy, malú sebadôveru a veľmi slabú túžbu po pravde. Myslím, že je to veľká hanba pre súčasnú spoločnosť, že jej školský systém vytrvalo v mládeži potláča túžbu poznávať a učiť sa. Robí to tým, že vedomosti vnucuje násilím a strachom, proti vôli žiakov, čo je najväčší hriech proti procesu poznávania. Z podvedomého pocitu frustrácie potom mládež vyhľadáva zábavky, drogy, alkohol. Prirodzenú túžbu poznávať život majú v sebe zablokovanú a stávajú sa tak väzňami doby, v ktorej žijú. A tých málo ľudí, ktorí čítajú duchovné knižky, tí väčšinou končia uväznení nejakým guruom. A tí zvyšní roztrúsení, ako aj ja, ako stratené deti bez rodičov.
 
Zase sa natíska otázka: Ako si ja dovoľujem tvrdiť, že mám recept na Cestu, na Pravdu, na Lásku? Za prvé: Nehovorím, že ja jediný rozumiem. Dúfam, že existujú aj iné školy cesty pravdy a lásky a že s nimi nadviažeme spoluprácu. Za druhé, naozaj tvrdím, že som pochopil niečo z toho, aká je pravda a aká je láska. Pravda je zážitok, pravda je to, čo sme si nahmatali, čoho sme sa dotkli a čo sa dotklo nás. Pravda je oslobodená od ideológií aj od guruov a organizácií. Pravda sa nedá povedať slovami (možno sa len o to pokúsiť), pravdu musí každý objaviť vlastnou skúsenosťou, objavením večnosti v kráse prítomného okamžiku, objavením Bytia v nebytí seba, objavením Boha v rozplynutí ega. A v tomto bode úplne splýva pravda s láskou, pochopenie so šťastím. Škola života je výprava do hĺbky nie vlastnej duše, skôr do hĺbky krásy, dobra a porozumenia. A tam nájdeme niečo, čo možno teraz ani nepovažujeme za vlastné, ale až to nájdeme, už to nepustíme a poznáme, že je nám to vlastnejšie, než to, čo považujeme za vlastné teraz.
 
Škola života teda pokračuje, v slobode hľadania, bez autoritatívnosti, v dialógu, komunikácii. Je v plienkach, robená na kolene, amatérsky, ale aspoň mám pocit, že môj život má zmysel a že pravda dostala šancu zjaviť sa, napriek všetkej chudobe, biede a ťažkostiam. No ľudia stále ešte potrebujú veľa rozprávať. To je dobre, lebo je to prvá fáza učenia. Potrebujú zo seba dostať všakovaké negatívne či pozitívne pocity, niečo, čo v bežnej spoločnosti museli v sebe potláčať, lebo nebolo nikoho, kto by ich vypočul, komu by sa mohli zdeliť. Rozprávaním teda očisťujú seba samého, no vtedy nie sú schopní počúvať. A kto nie je schopný počúvať, ten sa ešte neučí. Počúvať-načúvať je treba vlastnému vnútru, nie nejakému guruovi.
 
No ak každý má hľadať sám za seba, načo škola, načo debatný krúžok? Predsa kvôli zdravým vzťahom, kvôli kolovaniu energie života. Seba samého vidíme ako v zrkadle vo vzťahoch s inými. Iní nás inšpirujú, otvárajú nám zatvorené časti vlastnej duše. To je druhá fáza učenia: Vedieť vypočuť a pochopiť iných a cez nich a v nich vidieť časť seba samého. Treťou fázou je zjednotenie. To poznáte, ten obrázok, ako deti sa držia za ruky a obkolesujú zemeguľu, každé dieťa je inej farby? To je jednota v rozmanitosti. Tá jednota je nie navonok, ale v každom z nás. Kto toto dokáže, je už naozaj očistený od negativít, od výkrikov vlastného ega. A tí, ktorí sú čistého vnútra, tým sa zjaví Boh. V kráse a čistote prítomného okamžiku, tým, ktorí klopú, otvorí sa brána nebies a bude odomknutá pokladnica tajomstiev...
 
No tak ďaleko nie sme, zatiaľ ľudia veľa rozprávajú. A keďže sa ja pri tom nedostanem ku slovu, lebo nechcem rozprávať tým, ktorí počúvať nie sú naladení, ktorí nehľadajú, neobjavujú, ktorí netúžia pochopiť iných, tak teda to, čo mám na srdci, napíšem. Článok si prečítate, kedy sami chcete a snáď ste pri tom naladení na počúvanie. Ak áno, tak vás bude inšpirovať k poznaniu seba samého, bez ohľadu na to, či s obsahom súhlasíte, či nesúhlasíte. A nejasnosti a rozdielnosti pochopenia si môžme vydiskutovať.
 
Priateľu, ktorý čitaš tento článok, takže pre toto píšem. Som rád, že škola života mohla vystúpiť z môjho vnútra do okolia aspoň touto formou. Radšej by som komunikoval osobne, ale čo sa dá robiť. :-)
 

Najčítanejšie za týždeň

Podporili nás a partneri:
Ekopolis IPEN - a toxic free future Pesticide Action Network Europe SAAIC Program cezhraničnej spolupráce Maďarská republika-Slovenská republika Clean Air - Čisté ovzdušie